Poviedka pokračuje

Obálka

Časť prvá

Grissom zatiaľ sedel v kancelárii a pozeral neprítomne pred seba. Premietal si tie chvíle z predošlého stretnutia, pri ktorých medzi ním a Sarou nastalo mlčanlivé ticho. Nebolo ľahké pripustiť si, že práve tieto chvíle poriadne otriasli jeho inokedy neochvejným zmýšľaním. Bolo mu takisto trápne pripustiť si svoje zlyhanie v komunikácii.

„Sara si môže teraz o mne myslieť, že nemám v hlave nič iné len prednášky a na nič iné mi neostalo v hlave miesto...“uvažoval s otvorenými očami.

Znenazdajky si spomenul na svoj zvyk pomáhať študemtom, hlavne tým, ktorí si to nejako viac zaslúžia. Nebola to síce veľká pomoc ,no stačila na to, aby niektorých vytiahla z kaše.

Tou pomocou boli nenápadné obálky s hodnotením a prípadnou miestenkou na nejakom voľnom mieste, ktoré zodpovedalo vzdelaniu, ktoré dosiahol dotyčný študent. A za tie roky prednášania na univerzitách bolo tých obálok na stovky, či už s odozvou alebo len tak odložených v zásuvke pracovného stola.

A práve obálka s hodnotením Sary Sidle už dlhých desať rokov ležala niekde v kôpke neodovzdaných obálok kdesi tam dole, kam sa Gil radšej nedíval. Jednak preto, lebo tí študenti nedali o sebe vedieť – čo bolo u niektorých z viacerých dôvodov celkom pochopiteľné a jednak preto, lebo nebola vhodná príležitosť podať pomocnú ruku. Práve Sarin prípad nepatril ani do jednej skupiny, čo by sa nezasväteným mohlo zdať zvláštne. A teraz Grissom premýšlal nad tým, prečo to tak dopadlo. Nie, nebolo to preto, že by sa Sara ľuďom vyhýbala, no skôr to bolo preto, že viac-menej dúfala, že to zvládne sama. Nevedel síce, čo ju uviedlo k tomu,aby odišla zo školy bez toho,aby sa aspoň s niekym nerozlúčila, no keď ju teraz počúval, zistil, že sa jej to celkom podarilo. A musel si pripustiť, že je rád.

Zatiaľ čo Gil sústredil všetky svoje myšlienky na obálku a návštevu z dnešného dňa, už dlhšie ho niekto pozoroval. Tým niekým bola Cath, ktorá svojho kolegu a šéfa v jednej osobe poznala natoľko dobre, že vedela, kedy môže vojsť do kancelárie bez toho, aby vyrušila Grissa z úvah.

Keď vsúpila dnu, Griss ešte stále plával vo vodách neodkladných úvah. Zastala pred jeho stolom a spýtala sa ho:

„No čo, oprášil si si spomienky z prednášok?“ a venovala mu úškrn.

Gil len zdvihol hlavu a nechápavo pozeral pred seba. Snažil sa usporadať si myšlienky do jednej duchaplnej odpovede a nakoniec zo seba dostal:

„Keď myslíš, že toto stretnutie patrí medzi oprášenie spomienok z prednášok starých desať rokov, tak nech sa páči. No aj som si uvedomil, že som možno nepomohol jednej osobe, ktorej som pomôcť mohol – a aj tak si pomohla sama.“

„A nie je to tak dobre? Určite sa naskytne príležitosť, kedy jej to nejako vynahradíš...“ odpovedala Cath a zahľadela sa naňho pohľadom, ktorý odzrkadľoval to, čo vidia len ženy.

Grissom len nechápavo hľadel na Cath a nevedel, čo má povedať. Videl pred sebou nie ju ,ale osobu, ktorá mu minimálne pred hodinou a pol osviežila jeho spomienky na prednášanie na akadémií. No po chvíli sa zase vrátil na zem a hľadel neprítomne pred seba.

Cath vedela, že sa niečo deje, tak sa vzdialila a nechala Grissoma napospas jeho rozbúreným myšleinkam, ktoré v jeho hlave lietali ako včely na lúke. Keď odchádzala, ľutovala, že nemohla Grissovi povedať, čo si o jeho návšteve myslí. Neurobila to však preto, lebo vedela, že jej kolega momentálne tápajúci v myšlienkach nikdy nebol z tých, ktorí by sa vedeli porozprávať o ženách bez toho, aby im od údivu nepadala nenápadne sánka. Tým však nemyslel,že by bol nevychvaný alebo žeby mu chýbali základy spoločenského správania – no boli veci ,ktoré ako zarytý vedec nevedel a možno nechcel pochopiť...

„No nič, možno sa to skončí inak, ako by sa mohlo, no neviem, či by ju prijal do tímu – keby bolo po mojom, asi by som to riskla...“ uvažovala, keď šla po chodbe.

Nečudujte sa, prečo tak uvažovala – práve im poodchádzali vštci absolventi, ktorých krvopotne nalievali vedomosťami a znalosťami z praktickej kriminalistiky, čo u niektorých nemalo vôbec žiaden zmysel, no niektorí sa osvedčili. Na druhej strane odišli za prácou inde a tak všetka práca ležala na bedrách ostrieľanách kriminalistov. Ale oni sami cítili, že jeden pár rúk by im prospel...

Griss zatiaľ sedel v kancelárii a premýšlal nad obálkami, ktoré ostali uňho v zásuvke pracovného stola. Vedel, že by bolo hlúpe otvárať tú zásuvku, no jdenako sa rozhodol, že po príchode domov ju otvorí a opráši dávno zabudnuté študentské životy... Možno dúfal, že sa nestane to, čo dnes – bude si vyčítať, že nepomohol niekomu, komu mohol otvoriť cestu do života...

Nie je veľmi dlhá,lebo vypálila trocha inak, než som chcela, ale snáď nesklame =)

Katie xxx