29.12.07

27.12.07

Druhá šanca

„Potrebuje pomoc...“, napadlo Grissomovi tesne potom,ako Sara odišla. Nemal ani potuchy o tom, čo prinútilo Saru odísť z Chicaga,no doteraz to nebral vážne. Keď si pred chvíľou vypočul aspoň zlomok toho, čo sa stalo predtým,než ho Sara poctila svojou návštevou,nemal práve najlepší pocit. Znova mu zišla na um ešte stále neodoslaná obálka a uvedomil si,že ak nechce aby sa to skončilo ešte horšie,musí nájsť svojho adresáta.

Pri spomienke na odraz v Sariných očiach sa mimovoľne zamrvil v kresle a zrak mu dopadol na lístok s adresou. Patrila jej a musel si gratulovať,že ju zo Sary vydoloval. Vyžiadal si ju pôvodne preto,aby jej doručil obálku,no teraz bol rád,že ju má,pretože mohol pre ňu urobiť viac než doteraz. Netušil prečo toto všetko vlastne robí a prečo sa vždy cíti v jej spoločnosti trocha mimo normálu. Pripisoval to však tomu, že ho prekvapila tým,že prišla. Nemohol sa však zbaviť červíka pokušenia, ktorý v ňom hlodal. Také veci si však nepripúšťal,pretože na také niečo nebol pripravený. Nedokázal si samého seba predstaviť v pozícii Romea, hoci veľmi rád čítal Shakespearove drámy a básne.

Zrakom zavadil o hodiny,ledabolo položené na pracovnom stole zapratanom všetkým možným, na ktorých práve bolo pol jedenástej.

Energicky vzal do jednej ruky obálku a v druhej držal všetky krvopotne napísané hodnotenia a vydal sa na personálne. Vedel,že všetci na neho pozerajú, keď išiel po chodbe, no Grissom to nepokladal za dôležité. Zastavil sa až na personálnom a vyjavenej sekretárke podal zložky s odzbrojúcim úsmevom a jeho kroky viedli preč.

Keď sedel v aute,ešte premýšľal,ako by sa tá obálka mala k Sare dostať tak,aby to nebolo nápadné. A tu nastal problém: odrazu nevedel,ako má pokračovať. Sedel tam možno päť minút,kým vytočil číslo a čakal,kým sa mu niekto ozvena druhom konci.

Willowsová, čo sa stalo?“

„Ahoj,to som ja. Máš teraz chvíľku čas?“

„Máš šťastie,práve teraz áno.. Čo by si potreboval?“

„Odpoveď na túto otázku: ako dlho sa poznáme?“, spýtal sa jej Grissom a čakal na jej odpoveď.

„Keď to tak počítam,tak možno od základnej školy? Prečo práve teraz vyťahuješ archív spomienok?“, spýtala sa ho Cath na druhej strane s veľkým záujmom.

„Tak určite vieš, že sú situácie,ktoré mi riadne komplikujú život – a teraz som sa do jednej z nich dostal...“

„Hej,spomaľ,chlapče.. Čo sa stalo,že si sa dostal do problémov?“, teraz už Cath mala uši ako netopier.

„Poviem ti novinku, ktorá aj mňa osobne šokuje: rád by som nadviazal kontakt s osobou druhého pohlavia a neviem,ako na to...“, pri tejto odpovedi si Grissom dokázal predstaviť,ako sa asi Cath tvári.

„Aha, a pri tom ťa mám akože držať za ručičku,Gil Grissom? Nezdá sa ti,že si na také veci už veľký chlapec?“, so smiechom si ho doberala Cath zakrývajúc rozpaky.

„Prosím ťa, netráp ma... Potreboval som len poradiť v jednej veci a jediná osoba, ktorá by mi mohla pomôcť si ty.“, premáhal sa Grissom,aby sa nerozosmial.

„No dobre, už som ticho... Ale povedz mi prosím ťa,kde si? Lebo takto to asi nevyriešime, jedine že by som sa stala callgirl – čo ozaj nemám v pláne.“

„Tá predstava, že by sme to vyriešili cez telefón nie je zlá, ale tú callgirl zahraj niekomu inému – máš moje dovolenie. Poteším ťa,akurát vystupujem z auta a vraciam sa do kancelárie,tak ma tam niekde počkaj – tam to doriešime,dobre?“, odpovedal jej Grissom.

Keď sa objavil v budove, čakala ho tam veľmi veselá Cath.

„Tak čo,ty zúfalý gentleman, aký máš plán?“ zvedavo sa ho spýtala.

„Plán A zlyhal,pretože to by som sám sebe pripadal ako pubertiak na tanečnej; tak by som rád prešiel na plán B,ktorý je trocha primeranejší.“

„Som samé ucho...“

„Pamätáš sa na náš posledný rozhovor? Vtedy sa ti podarilo pootvoriť mi oči,no trvalo trocha dlhšie, kým som ich otvoril úplne a teraz stojím pred dilemou, či obohatiť náš tím,alebo nie.“, začal Grissom a čakal na jej odpoveď.

Cath na neho nechápavo pozerala. Vlastne skôr šokovane,lebo to,čo počula, ju vyviedlo z miery.

„Zopakuj to ešte raz: chceš tím povedať, že sa objavil niekto, kto v našom tíme chýba? Musím priznať Grissom,že ma vieš ozaj prekvapiť aj keď sa poznáme strašne dlho...“

Viemo,čo som povedal je šokujúce, no vedz,že mne samému to pripadá trocha zvláštne, no nadobudol som dojem,že tu niekto chýba. Niekto, kto si zaslúži moju pomoc, no nemá dosť síl na to,aby sa chytil slamky.“

Odrazu sa Cath rozsvietilo a usmiala sa:

„Neviem síce čím to je,ale asi tuším, o koho ide. Môžem ti len povedať, že by som bola rada,keby k nám Sara prišla a takisto som rada, že sa ti otvorili oči, Gil.“

Grissom si úľavou vydýchol,pretože sa bál,že touto informáciou Cath nahnevá.

„Len je tu jeden problém – ako ju pozvať do tímu tak,aby to nebol veľmi nápadné??? Je ti hádam jasné,že nechcem vyzerať ako idiot.“

„Prosím ťa, ty a vyzerať ako idiot? Len cez moju mŕtvolu; dobre vieš,že za týchto okolností ti rada pomôžem získať ďalší pár rúk. Máš predstavu,ako by sa to malo odohrať?“

„Práve to je ďalší malý problém,ktorý sám asi nevyriešim..“, pri týchto slovách vystrúhal tvár ako jeden smutný psík.

Gil, ak sa okamžite neprestaneš tváriť ako smutný pes,tak odvolávam svoju pomoc..“, so smiechom mu odpovedala.

„Ale vieš čo? Napadlo mi,že keď sa sem práve prisťahovala,tak by sa jej určite hodila nejaká rastlinka alebo niečo také. Proste aby si nepripadala ako cudzinec v meste,kde nikoho nepozná. Poznám jedno kvetinárstvo; vedie to tam moja kamarátka... Čo keby si sa skúsil pozrieť tam a potom uvidíš,čo by z toho bolo...“

Grissom sa na svoju dávnu kolegyňu pozrel s hlbokou vďakou.

Cath, ty si za mňa neplánovane vyriešila aj možnosť plánu C. Mám dojem,že ti budem ešte dlho zaviazaný. A určite ju nechám od teba pozdravovať,pravda,ak si ťa ešte bude pamätať.“

„Ešte jedno malé upozornenie – tam,kam ťa posielam, sa ľudia ako ty dokážu ľahko zabudnúť,tak keby niečo, maj mobil zapnutý.Nemám náladu ťa hľadať po celom meste...“, dávala Cath posledné rady do života Gilovi.

„To si o mne myslíš, že nepoznám hodiny? No dobre,pokúsim sa nezabudnúť,ale poviem ti jednu vec,ktorá poteší nielen teba- hodnotenia sú na personálnom.“

„To vážne??? Tebe sa ozaj niečo porobilo,keď si sa s tým poponáhľal... Aspoň šerif bude mať radosť – aj ja samozrejme...“,odpovedala Cath mierne udivene.

„No,mal by som ísť,aby som tam ozaj neostal až do večera. Keby sa niečo udialo,tak mi zavolaj – mobil nevypínam.“

S týmito slovami sa rozišli každý svojou cestou.

V tom čase Sara riešila jeden veľký problém – čo s voľným časom,keď ho teraz mala na rozdávanie. Samozrejme, že potom, čo si našla byt, by si mala nájsť aj prácu,len hovorte to babe,ktorá prišla z iného mesta do mesta plného kasín a hriechu. Keď si to tak spočítala, nemala práve najlepší pocit z toho,že sa tu ocitla. Áno, sama sa sem dostala,lebo chcela, no stále nechápala prečo. Sara si nedokázala priznať, že sem prišla len preto,aby zabudla na to, čo sa stalo v Chicagu. Mala pocit, že by sa tomu mala postaviť čelom a nie chrbtom,ako to teraz urobila...

Odrazu jej myseľ zaujalo niečo iné. Neďaleko miesta,kde stála ,bolo počuť výstrely. Všetci ľudia,ktorí šli náhodou okolo spustili hromadný krik a strhol sa chaos. Sara automaticky skontrolovala,či má zbraň pri sebe. Keď však zistila, že si ju nechala doma, najradšej by sa prepadla do pekla. Tak veľmi chcela pomôcť znížiť počet obetí, tak ako bola zvyknutá doma v Chicagu, no teraz nemohla nič urobiť. Chvíľku tam bezradne stála až nakoniec znenazdajky vytiahla mobil a ako stroj vytočila číslo na políciu a čakala, kým tam niekto príde.

Stála tam a pozorovala situáciu. Len pár desiatok metrov sa partia pouličných gangov pustila do seba a zvrtlo sa to až na prestrelku,no nezdalo sa, že by bol niekto smrteľne zranený. Pravda, kvôli počiatočnému chaosu a davu vystrašených ľudí nebolo všetko vidno, no kým prišlo prvé policajné auto, vzala to do svojich rúk. Bola si vedomá,že to nie je s kostolným poriadkom, no záležalo jej na tom,aby neprišlo k niečomu horšiemu. Keď z áut začali vyskakovať prvé posily, tých niekoľko gangstrov sa dalo na útek. Keď sa pri Sare pristavil prvý policajt,aby ju vyspovedal ako očitého svedka, bola riadne vyčerpaná.

S roztraseným hlasom mu rozpovedala ako sa to všetko stalo.

„Stála som tu neďaleko,“ a ukázala na miesto, kde stála predtým, „keď som začula prvé výstrely. Snažila som sa zistiť,odkiaľ tie výstrely prichádzajú,tak som sa pokúsila dostať sa bližšie. Vtedy už ľudia boli riadne vystrašení, pretože tí mladí sa predtým asi len hádali. Keď som sa dostala bližšie, videla som,že dvaja z nich sú postrelení...“

„Viete mi povedať, koľko ich asi bolo?“, bola otázka policajta.

Sara sa na chvíľku zamyslela a odpovedala: „Neviem vám to žiaľ presne povedať, no mohlo ich byť osem.“

Policajt sa jej ešte poďakoval a nechal ju tam stáť. Potom,ako sa trocha spamätala, usúdila, že najlepšie bude,ak odtiaľ zmizne. Vtom ju niekto poklopal po pleci. Keď sa otočila,hľadela do očí Cath Wilowsovej. Prvá sa z nečakaného stretnutia spamätala Cath.

Sara, čo tu ty preboha robíš? Snáď si nerobíš súkromný prieskum zločinnosti v Las Vegas?“

Sara na ňu uprela vyčerpaný pohľad. „Nie,nič také. Len som sa ocitla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Neboj sa, do kapusty vám neleziem. Teda, aspoň to nemám v pláne..“

„To je mi jasné, že práve takto si si prvé dni v novom meste nepredstavovala,no zvykaj si. Iné ti ani neostane.“, bola Cathina odpoveď.

Zatiaľ čo sa rozprávali, chalani zo smeny,teda Nick, Greg a Warrick sa vrhli na hru „kto skôr nájde nábojnice“. Vyzeralo to tak, že vyhrá Greg, pretože len čo sa zohol, pod nosom mu ležali štyri, no onedlho sa aj Warrick mohol pochváliť niekoľkými úlovkami. Jediný Nick nemal práve najväčšie šťastie na nejakú stopu, ktorá by ich doviedla k páchateľom. Po chvíli sa ozval Warrick.

„Hej, chalani, všimli ste si to, čo ja? Pomaly každýkrát, keď sa niekde ukážeme,tak natrafíme na tú babu... Nezdá sa vám to čudné?“

„Ja sa jej normálne začínam báť. Čo ak je nejaká tajná a vyslali ju na kontrolu? To aby sme si dávali bacha na to, čo robíme...“, ozval sa Nick držiac v ruke jednu z mála nábojníc, ktoré tam ostali nepovšimnuté.

„A prvého, koho si vezme na mušku, budem ja,lebo si ma doteraz nevšímala.. Čo som komu spravil,že mám takú smolu u žien,ktoré sa mi páčia?“, zaúpel Greg smerom k Sare.

„Bože,chalani,trocha života do toho umierania!?! Prečo sa hneď plašíte ako malé deti? Veď to, že je tu, nemusí hneď znamenať,že je tajná. Hoci,musím priznať, že z toho až tak dobrý pocit nemám,ale neplaším sa popredu.“, začal hromadné ukľudňovanie Warrick.

Pár metrov opodiaľ sa už Cath pomaly lúčila so Sarou,pretože musela sa vrátiť k práci.

„Tak sa teda maj a dávaj si na seba pozor. Nepotrebujeme tu mať viac obetí,než je treba.“

„Buď si istá,že nemám v pláne vám pridávať prácu navyše,keď jej máte beztak dosť. Dúfam,že sa stretneme za iných okolností,než sú pracovné...“,zasmiala sa Sara a kráčala preč.

Cath sa pobrala za chalanmi, ktorí za tú chvíľku,čo boli sami, rozoberali všetko možné aj nemožné.

„Tak čo chlapci,ako stojíme s prácou?“, zvyčajne bodro ich oslovila Cath.

„Dalo by sa povedať, že dobre – veď skoro každá guľka,čo sa tu objavila je iného kalibru.“, na pol oka na ňu pozrel Nick.

„Tak to vyzerá,že ľudia na balistike budú mať dnes dlhú noc...“, povzdychol si Greg.

Cath na neho vrhla rodičovský pohľad.

„A keď sa budeš takto okúňať,tak tých nocí bude viac a nielen tých na balistike. Dávaj pozor,aby som ťa nešupla späť k Petriho miskám.“

„Ale Cath,nebuď na neho taká tvrdá., ešte nám ho zničíš a to len nedávno získal miesto,ktoré dlho-predlho chcel.“,Warrick sa zachádzal od smiechu.

„A ešte je úplne vedľa z tej baby, čo sa tu zjavila snáď po ixtý raz. Normálne si o nej myslí, že je tajná a že nás sleduje pri práci...“,bonzol len tak medzi rečou Nick.

Cath sa pri tejto informácii div nepotkla,tak ju to pobavilo.

Greg, keby všetci,ktorí sa občas zjavia tam kde my,boli tajní,tak polovica Nevady by bolí agenti CIA. Ako vidím,tak ťa ešte nikto nenaučil,že niektorí ľudia sa zjavujú vtedy,keď nám chcú sami pomôcť,alebo oni sami potrebujú pomoc.“

„A keď sme už pri tej pomoci – kto to vlastne je?“,ozval sa Greg.

„Tentokrát je to očitá svedkyňa prestrelky,ktorá si zachovala natoľko chladnú hlavu,že nás zavolala. A inak o nej neviem viac ako vy,len toľko,že určite nie je tajná,Greg.“

„Dobre,už som spokojný. A chalani,dík,že ste ma pred Cath strápnili.“, zagánil smerom k chlapcom Greg.

„Len tak mimochodom,kde je Grissom? Nemal tu byť už pred pol hodinou?“,spomenul si na šéfa Warrick.

„Poviem vám len toto – ako pochvalu za to, že konečné hodnotenia podal o celé štyri hodiny skôr než zvyčajne, som mu povedala,že má nárok na trocha súkromia.Tak či sa vám top áči alebo nie, budete ma poslúchať.A všetci.“,obrátila sa na Grega,ktorý sa pri je pohľade cítil ako špendlíková hlavička.

Grissom a trocha súkromia?“,nestačil sa diviť Nick. „To mi chceš povedať, že ťa tu nechal? Teda nič proti tebe,ale vy dvaja ste zohratá dvojka,tak mi pripadá čudné,že ťa tu nechal samu...“

„Jasné,že ma tu nechal – veď vás poznám. A teraz rýchlo do práce,lebo tu ostaneme do rána“,popohnala chalanov do práce Cath. Sama však bola zvedavá,čo teraz vlastne robí Grissom. Vedela,že sa nahnevá,keď sa dozvie, že mu neohlásila prestrelku,no mala tušenie,že urobila dobre. „Aspoň uvidíme, či tá rada padla na úrodnú pôdu.“

Grissom v tom čase už bol na mieste,ktoré mu odporúčila Cath. Bol to rozsiahly obchod,ktorý sa väčšmi než na obyčajné kvetinárstvo podobal na botanickú záhradu. Vonku na dvore bolo nespočetné množstvo kríkov a stromov snáď zo všetkých kútov sveta. Keď vošiel dnu, jediné čo videl,bola zelená farba snáď v desiatkach odtieňoch a kde-tu sa objavilli iné farby v podobe kvetov.

„Keď toto Cath pokladá za kvetinárstvo,tak neviem,akú predstavu má o botanickej záhrade. To by bolo ozaj ako v džungli...“,pomyslel si prechádzajúc jednou z niekoľkých uličiek vedúcich pozdĺž celej „džungle“.

Prechádzal sa tou uličkou a premýšľal o vhodnej rastlinke, ktorá by budúcu majiteľku potešila. O čo radšej by jej vybral nejakú zbierku motýľov než rastlinu, no v duchu ďakoval Cath, že mu dala dobrý tip.

Odrazu sa pri ňom zjavila malá bodrá žienka so širokým úsmevom.

„Dobrý deň,mladý pán. Môžem vám nejako pomôcť?“

Pri týchto slovách sa Grissom poobzeral okolo seba,lebo nikoho okrem nej a seba tu nevidel a keď si uvedomil, že oslovila jeho,len sa rozpačito usmial.

„Prichádzam sem v takej milo-nemilej situácii. Rád by som potešil jednu dievičinu nejakou rastlinkou,pretože sa práve prisťahovala – a akosi neviem, čo by to malo byť...“

Tá žena sa neho doširoka usmiala.
“Už chápem: pozrieme sa, čo to tu máme... Myslím,že toto“, a podala mu kvetináč s čínskou ružou, “by mohlo byť práve to pravé,čo poviete?“

Grissom striedavo pozeral na kvet v jej ruke a na neďaleký pultík, na ktorom bolo rozložené veľké množstov ozdobných špajdličiek. Medzi niekoľkými vtáčikmi a inými zvieratkami sa na okamih zaskvel veľký modrý motýľ.

„Dám na vašu radu,pretože sám rastlinám veľmi nerozumiem. No bol by som rád,keby ste k tomu pridali ešte tohto motýľa.“, odpovedal jej a podal jej motýľa s veľkými modrými krídlami.“

„Ako sa vám páči,pane..Je to len na vás. Myslím,že dotyčná bude mať z toho radosť.“, milo na neho pozrela predavačka.

„Skoro by som zabudol – mám vás pozdravovať od Catherine Willowsovej...“

Vtom sa predavačke rozžiarili oči a zvonivo sa rozosmiala.

„Ale čo? Naša milá Cathy? No páni, to ma teší,že si na dávnu priateľku spomenula.. Odkážte jej prosím,aby sa občas zastavila.“

„S radosťou, veď sám by som sa sem ani nedstal,nebyť jej vynaliezavosti.“

S týmito slovami sa rozlúčili a Grissom ako vzácnu trofej niesol do auta kvetináč a v ňom zapichnutého veľkého motýľa.

Sara sa po nedávnom šoku z pouličnej prestrelky utiahla do malej kaviarničky a rozcuchané nervy liečila extra veľkou porciou zmrzliny a znova sa oddala plánom,čo so zvyškom dňa. Nakoniec usúdila, že nadnes bolo vzrušenia po uliciach dosť,tak by bolo najlepšie,keby zašla domov a pustila si nejaký dobrý film. Tak aj bolo. Keď sa dostala domov, na chvíľku sa hodila na posteľ a len tak pozerala do stropu. Chvíľkami sa jej zjavovali útržky toho,čo dnes zažila a miešalo sa jej to s Chicagom,tak nevedela,či sa to stalo tu,alebo ešte v predošlom domove. Na chvíľku ju opantal smútok za tým,čo prežila tam,no v okamžiku si uvedomila,že prestrelky sa dejú aj tam.

Aby naozaj neupadla do depresii,ktorým prepadala skoro každý deň, donútila sa vojsť do kuchyne a vziať si minerálku. Spomenula si,že pred chvíľkou ešte mala náladu na film. Pohrabala sav škatuli s obľúbenými filmami,až vytiahla jedno DVD. Na prebale sa skvel nápis „Grease“ – film, ktorý videla už minimálne stokrát.Mala odrazu pocit, že neuškodí,ak si ho pozrie ešte stoprvýkrát. S úškrnom nad vlastnou detinskosťou sa vrátila do obývačky a spustila film. Pre vačšie pohodlie sa uvelebila do veľkého gauča a s nadšením sledovala dej študentskej lásky. Ani nie o polhodinu ju z príjemného oddychovania pri filme vyrušil zvonček pri dverách. Sara len otrávene prevrátila oči s nevyslovenou otázkou:“Kto to len teraz môže byť?“ a pobrala sa k dverám.Na jej otázku „Kto je tam?“ dostala rýchlu a prekapujúcu odpoveď:“Kuriérska služba!“.
“Kuriér a teraz? To snáď nie je pravda...“, Sara stála pred zatovrenými dverami, no radšej ich hneď otvorila,aby si kuriér niečo o nej nezačal myslieť.

Keď ich otvorila,naskytol sa jej meuveriteľný pohľad.Hľadela nachlapca,ktorý pred sebou niesol veľkú čínsku ružu.

„Zásielka pre slečnu Sidleovú!“,naučeným hlasom sa znova ozval kuriér.

„Páni, to je prekvapenie... Počkajte, vezmem vám to.“, Sara sa nestačila diviť tomu, čo vidí. Potom,ako podpísala sprievodné papiere a odzrdravila kuriéra sa ocitla vo svojom byte s veľkou ružou v rukách.

„Čím som si len toto zaslúžila? Veď ani neviem,od koho to je???“,uvažovala premýšľajúc, čo s nečakaným darom. Nakoniec ju postavila na stôl, keď si všimla,že na modrých motýlich krídlach je niečo priprevnené. Z jedného krídla vytiahla malú kartičku. Keď ju otvorila, očami prečítala odkaz: „Vitaj vo Vegas“ – podpis žiadny.

„Kto si dal tú námahu, že mi poslal kvet? Veď ja tu nikoho nepoznám...“,vtom jej zrak padol na druhé krídlo, pod ktorým sa chvela obálka s iniciálami S.S.

Hľadela ten úkaz plná ohromenia a až po chvíľke si uvedomila,že by tú obálku mala otvoriť,hoci stále nevedela, od koho sa jej dostalo takej pocty. Vzala obálku do ruky a potom,ako ju otvorila vytiahla dva hárky papiera.

Prvý jej bol veľmi známy; ponášal sa na tie, na ktorých pred niekoľkými rokmi absolventi univerzity dostávali výstupné hodnotenia. Bolo to čím ďalej,tým záhadnejšie... V roztrasených rukách držala niečo,čo jej vtedy mohlo otvoriť bránu do života, no vtedy prišlo niečo,čo jej tú bránu zavrelo. Keď prechádzala riadkami hodnotenia, v mysli sa je obajvili tváre tých, ktorí na jej hodnotenie prispeli nejakou bodkou. Už mala tušenie, čo sa asi mohlo stať, no stále tu bola jedna otázka „Prečo?“. Na tú nemohla nájsť uspokojivú odpoveď,tak sa načiahla za druhým listom. Hneď ako ho otvorila, spoznala rukpis ako bol na odkaze a plná nedočkavosti z rozuzlenia začala čítať:

Sara,

Viem si predstaviť, tvoje prekvapenie, keď si našla tento list.Rád by som ti vysvetlil,prečo je to tak. Určite sa pamätáš na obdobie,ktoré si strávila ako študentka a ja ako profesor na univerzite v Chicagu. Vždy bolo mojím zvykom pomáhať študentom,ktorí si to podľa mojej mienky zaslúžili. Patrila si medzi nich a tak som sa Ti už vtedy snaži lpomôcť.

Vtedy,keď som bol rozhodnutý Ti túto obálku odovzdať si nečakane zmizla nevedno kam. Mrzelo ma, že si nikomu nedala o sebe tak dlho vedieť,preto ma prekvapilo,že si sa tu prednedávnom zjavila. Netuším,čo bolo dôvodom toho,že si vtedy zmizla a ani toho,že si sa tu zjavila,no ozvalo sa vo mne svedomie, ktoré hovorí,že na pomoc nikdy nie je neskoro.

Viem,že prísť sem nebolo pre Teba ľahké,tak dúfam,že sa zase nestratíš na niekoľko rokov,pretože už teraz máím v hlave niekoľko Tebou nezodpovedaných otázok.

Svojou poslednou návštevou si urobila dojem nielen na mňa. Určite sa pamätáš na Catherine -tá mi povedala toto: „Gil, sám dobre vieš, čo teraz všetci potrebujeme-pár rúk,ktoré nám pomôžu. Neodťahuj ich od seba.“ Zvláštne,ako vy ženy dokážete človeka odhadnúť človeka len po niekoľkých okamžikoch. To je jedna z vecí,ktoré na ženách nepochopím...

Odvtedy,čo Cath vyslovila tieto slová, nebolo dňa,aby som na ne nemyslel. Vtedy som si spomenul na obálku s hodnotením,ktoré pre niektorých znamenalo nádej na lepší život. Teba možno o tú nádej ochudobnilo niečo,čoTi ho naopak prevrátilo naruby,tak by som bol rád,ak by si prijala ponúkanú nádej – ešte nezomrela.
Je mi jasné,že to,čo Ti teraz ponúkam,vyznie zvláštne, no je na Tebe,ako sa rozhodneš. Dá sa to pretlmočiť len takto: bol by som rád (a nielen ja),keby Tvoje ďalšie kroky viedli na LVPD ako novej sily nášho tímu.

S pozdravom

Grissom


Pokračovanie nabudúce - aspoň dúfam...
Katie xxx

26.12.07

CSI Xmas


tá pesnička je fakt pohodová...