Obálka (časť druhá)

Jednako však odišiel z kancelárie ako posledný zo svojich ľudí - to bolo celkom zvyčajné. Keď po chvíli jazd autom zastal pred svojim bytom, chvíľku sedel bez pohybu v aute a dodával si odvahu. Nebál sa ani tak toho, čo teraz urobí,lež sa bál toho, čo sa mu pri tých obálkach vybaví. Po chvíli konečne vyšiel z auta zamieril si to ku vchodovým dverám, vstúpil dnu a sťažka vystúpil na tretie poschodie – v zásade nepoužíval výťah, jedine v práci, keď tam nebolo inej pomoci. Dostal sa až ku dverám svojho bytu pred ktorými sa ešte poslednýkrát nadýchol a vošiel dnu.

Byt to bol celkom obyčajný, podobný tisíckam iných v tomto meste, no bystrému oku neuniklo, že obyvateľ tohto bytu je fascinovaný mytýľmi,ktoré boli snáď v každej miestnosti okrem kuchyne. To je tak, keď je niekto entomológom – dokonca tak dobrým entomológom, že svoje vedomosti už roky predával ďalej na prednáškach. Boli to celkom obyčajné prednášky pre na pohľad obyčajných študentov. No zasvätení vedeli, že tí, ktorí si ako študijný odbor vyberú jednu z forenzných vied, nie sú až tak obyčajní ako sa na prvý pohľad možno zdá.

Ako tam tak stál na chodbe, nevedel pochopiť, prečo sa nemôže pohnúť z miesta. Akoby ho niečo prikovala k miestu a nechcelo dovolť, aby sa čo i len pootočil na mieste. Po chvíľke ho to už prestalo baviť, tak sa konečne zoprel sám sebe a pokračoval do kuchyne. Pri pohľade na kuchynské hodiny len trocha zmeravel – ručičky ukazovali pol dvanástej v noci.

„No nič, mal by som urobiť všetko, čo sa dá a mám na to len polhodiny.“, pomyslel si, pretože uznával,že najlepší spánok je pred polnocou. Tak si urobil čaj a pobral sa do pracovne, kde zase bolo vidno Grissomovu záľubu v motýľoch. Sadol si za veľký mohutný stôl, na ktorom sa kopilo veľké množstvo papierov a zložiek ,ktoré čakali na to, kedy ich domáci pán konečne otvorí a aspoň do nich nakukne.

Lenže toho práve zaujímalo niečo úplne iné ako zložky prípadov a ním nenávidené mesačné hodnotenia kolegov – keby mohol, tak túto povinnosť nadriadeného na mieste zruší.

Po dlhom premýšľaní sa konečne odhodlal otvoriť ľavú spodnú zásuvku na pracovnom stole.

Objavila sa pred ním kôpka obálok nádeje, ktoré sa z nejakého dôvodu nedostali k adresátovi. Všetky tie obálky mali pomôcť tým študentom, ktorí mohli zahodiť za hlavu ich možno nie príliš ukážkový život a začať úplne nový. Nanešťastie práve títo študenti nedali osebe vedieť, alebo sa im niečo prihodilo.

Vzal tú kôpku do rúk a začal hľadať jednu konkrétnu obálku. Počas hľadania natrafil na niekoľko mien, pri ktorých si ešte skúsil vybaviť nielen tvár absolventa,ale aj jeho životný príbeh…

Prvé meno na obálke patrilo Peterovi Jeffersonovi – chlapcovi z Philadelphie. Na jeho nešťastie sa narodil v správnu dobu do nesprávnej rodiny. Keby pred siedmimi rokmi nezakročilôi jeho profesori na stredenej škoe, možno by dnes Grissom nedržal pre neho obálku, ktorá sa k nemu žiaľ nedostala. Vraj sa vytratil zo školy a skončil v New Yorku, kde začal sám a ďaleko od rodiny.

Pri mene Emily Jones sa Gil trocha pozastavil, pretože toto dievča bolo pýchou jedného ročníka školy. Zaujímala sa nielen o všetky dostupné vedy, no ako jedna z mála študentiek snívala o tom, že sa stane súdnou patologičkou. Skôr ako mohla tento sen uskutočniť, stala sa obeťou násilného vraha, ktorému bolo jedno, kto bude jeho obeťou. Po tomto incidente nemal síl na to, aby tento list odovzdal jej rodičom – nevedel si predstaviť, čo by to s nimi urobilo, tak sa len zúčastnil na pohrebe ako ostatní zo školy...

Ďalší študent Steve King bol síce študent pre veľa profesorov nadaný, no na druhej strane aj problémový, za čo do veľkej miery mohla situácia v jeho rodine. Nikdy síce o nej veľmi nehovoril, no postupom času sa začalo hovoriť, že jeho otec sedel za prechovávanie drog a zbraní. Nebol na to určite pyšný, pretože sám bojovala za to, aby sa viac kontrolovalo legálne držanie zbraní. Na jeho nešťastie sa u neho prejavili gény a tak v polovici tretieho ročníka spáchal nejaké priestupky, za ktoré mu štátny návladný naparil podmienky – nepomohlo, išiel sedieť...

Jednou z posledných obálok bola adresovaná práve osobe s iniciálami S.S.Teraz sa Gil trocha pousmial, pretože ako jedna z mála študentov dala Sara o sebe po dlhej dobe vedieť. Spomenul si, ako ju pred desistimi rokmi stretol na prednáške o antropológii a ako ho zasypala toľkými otázkami, že nevedel, na ktorú má skôr odpovedať.

Na druhej strane si k sebe nepúšťala nikoho na viac ako tri metre. Nikto nevedel prečo, no hovorilo sa, že kvôli tomu, čo zažívala doma. No bola to aj mimoriadne spoločenská osôbka, ktorá sa snažila každému pomôcť, nech to bolo čokoľvek.

Preto bolo teraz Grissomovi ľúto, že jej tú obálku nemohol dať, pretože odišla bez toho, aby niekomu povedala, kiam sa chystá.

Sedel tam s obálkou, ktorá dlho čakala na svoj čas a nevedel sa rozhodnúť, či jej ju má predsa len odovzdať, alebo nechať medzi ďalšími neodovzdanými obálkami, ktoré mohli niekomu pomôcť. Nevedel si predstviť, že by sa ešte mali spolu ešte niekdy stretnúť, no jednako si tú obálku vložil do vnútorného vrecka saka.

„Veď nikde nie je napísané, že by sme sa nemali stretnúť, iba otázkou je, ako by o prijala...“, uvažoval ďalej a pri pohľade na hodiny ho trocha zamrazilo – ručičky ráve odbíjali pol jednej v noci a Grissom ešte stále sedel v pracovni a aj keď nič nerobil, bol na smrť unavený.

Aj keď zaľahol do postele, nemohol zaspať, pretože mal pred očami všetky tváre, ktoré sa mu vynorili pri obálkach. Skoro všetky mu hovorili, aby aspoň jednu obálku doručil tomu, kto si ju zaslúži – aj keď to bude o trocha neskôr než by sa patrilo.

Nakoniec však zaspal spánkom spravodlivých a zobudil sa až na druhý deň o ôsmej ráno – no to je druhý príbeh...

Som sa trocha viac rozpísala,ale fakt neviem,ako túto obálku doručím. Uvidím, možno ma osvieti =))
Katie xxx